Stojí to za to?
Stojí to za to?
Stojí to zato? Túto otázku si počas dlhých výprav kladiem nespočetne krát a to z niekoľkých dôvodov. Často a rád lovím v ťažko dostupných miestach vzdialených od civilizácie. Tieto miesta vyhľadávam pre ich pokoj. Sú málo navštevovane, alebo vôbec. V širokej oblasti nestretnem niekedy aj týždne človeka. Jediná forma komunikácie je mobilný telefón, ale aj to len pri troche šťastia ak je v danej oblasti signál. Práve tieto javy sú pre mňa upokojujúce ale zároveň adrenalínové. Upokojujúce z toho dôvodu, že počas noci, spánku, ďalekých vyvážok alebo prieskumu vzdialených oblastí sa nemusím obávať o svoju výbavu, ku ktorej by sa radi dostali zlodeji. Kŕmne miesta mám nerušené ostatnými rybármi, k čomu prispievam aj ja sám minimálnym pohybom v zakŕmenej oblasti. Montáže prevážam až po troch dňoch, samozrejme ak záber nenastane skôr. A adrenalínové preto, lebo viem, že široko ďaleko v oblasti sa nachádzam len ja a divá zver, ktorá po pár dňoch stráca plachosť a berie ma ako súčasť svojho okolia. Každý krok na brehoch plných prekážok, každý pohyb na člne ďaleko od brehu dôkladne zvažujem a každý úkon je len o spoľahnutí sa na seba samého. Prípadná pomoc v akomkoľvek probléme je v nedohľadne alebo veľmi vzdialená. Jedlo, pitie a kŕmenie pre kapry mám pripravené na počet dní výpravy. Do supermarketu neodchádzam. Lov na frekventovaných a ľahko prístupných miestach je takisto náročný. Blízka civilizácia neprináša pokoj ani v noci ani počas dňa. Niekoľko týždňová výprava s každodenne prerušovaným spánkom, prípadne celonočné bdenie nie je zvláštnosťou a dá telu poriadne zabrať. Svoju výbavu treba strážiť. Naopak tvrdý spánok stál mnohých rybárov aj časť výbavy. Po takejto výprave prichádza lovec domov zničený a nevyspatý  a nie oddýchnutý, zrelaxovaný ako si mnohý nerybári myslia. Stojí to zato?
Precestovať za kaprami tisíce kilometrov a desiatky hodín. Niekoľko dní sa z dlhej, vyčerpávajúcej cesty spamätávať. Prichádzať na neznáme a nepoznané miesta. Zoznamovať sa s miestnymi pomermi a keď si už myslím, že to na danom mieste poznám nastáva deň odchodu. Návrat na tieto spoznané miesta býva vo väčšine prípadov aj sklamaním. Veď o mesiac, o rok už neplatí to čo tam platilo pred mesiacom, alebo rokom. Cesta za kaprami je plná očakávaní, prianí, predstáv a túžob. Cesta z výpravy býva radostná, plná zážitkov a rekapitulácií, ale aj smutná, nenaplnená a niekedy aj nenávistná bez možnosti návratu. Samozrejme, že po niekoľkých dňoch oddychu opäť premýšľam nad výzvami a plánujem nasledujúcu výpravu. Prajem si aby sa úspešná výprava opakovala a neúspešná prechádza do zabudnutia, ale obidve musia byť poučné. Stojí to za to?
Čakanie na záber, povestnú jazdu alebo len na pípnutie hlásiča býva často nekonečné. Dlhé hodiny, dni, týždne a aj mesiace čakám na záber a kontakt s kaprom, keď už tento moment nastane robím všetko preto aby som si toho vytúženého kapra poťažkal a zhotovil fotografiu. Často sa tohto momentu nedočkám a počas súboja o kapra prídem buď svojou chybou, alebo len zhodou náhod. Bolí to o to viac ak je záber ojedinelí. Niekedy kapra aspoň na moment zhliadnem a potom mizne nenávratne preč. Takéto momenty ma veľmi mrzia, veď sa nemusia opakovať dlhší čas, alebo už  nikdy. Po úspešnom zdolaní kapra, poťažkaní si ho, zabúdam na všetky útrapy, únavu a tým načerpávam potrebnú energiu pre ďalšie dni a týždne. Veď čakať na záber dni, týždne a potom prísť o vytúženého kapra vinou pretrhnutého vlasca, narovnaného háčika atď. a opäť čakať neurčitý čas na záber preverí psychiku každého. Stoji to zato? Určite áno!
Na prvú tohtoročnú výpravu som vyrazil v marci. V Európe panovalo chladné a vrtošivé počasie, ktoré trvá až do dnes, kedy píšem tieto riadky. Dúfal som, že v Taliansku bude aspoň o pár stupňov teplejšie ako u nás na Slovensku, ale mýlil som sa. Počas celých dvoch týždňov trvania mojej výpravy fúkal studený severný vietor a pršalo. Začal som loviť v hlbšej časti jazera. Po niekoľkých dňoch bez záberu a chýroch o kaproch v danej oblasti som sa presunul do časti jazera s menšou hĺbkou vody. Záberu som sa nedočkal ani tam. Ku koncu výpravy vietor naberal na sile, okolité hory a končiare pokryl sneh.
Predpovede počasia neprinášali žiadnu zmenu k lepšiemu, tak som spokojne balil a popri tom plánoval ďalšiu výpravu.
Na prelome apríla a mája sa vraciam k jazeru s prianím slnečného počasia a silného apetítu kaprov. Ako sa neskôr ukázalo slnečno trvalo len tri dni, ale apetít kaprov ma uspokojil. Obsadzujem časť jazera s plytšou vodou. Miesta k lovu nachádzam v troch rôznych hĺbkach, kde zakrmujem troma druhmi bolies BIOENZYM-LOSOS, BIOSQUID-OLIHEŇ, BIOCRAB-BIOCRAB. Je vytvrdnuté na kameň a dúfam, že práve jeho tvrdosťou odradím všadeprítomné dotieravé plotice a jalce. Prvé zábery prichádzajú prekvapujúco rýchlo, už počas prvej noci. Boli to menšie kapry do 12 kg. Nasledujúce ráno zbystrím po jednom pípnutí hlásiča. Ďalej sa už nič nedeje, ale po piatich minútach mi to nedá a nasadám do člna. Idem skontrolovať montáž, či ju nepomotali menšie ryby. Asi po dvesto metroch končí vlasec v prekážkach o ktorých som vôbec nevedel. Vlasec z nich neviem dostať a nemôžem pokračovať v jeho navíjaní. V priezračnej vode vidím  v hĺbke asi troch metrov, že vlasec nepokračuje smerom k lovnému miestu, ale vracia sa späť k brehu odkiaľ som prišiel. Ponáram prút a kľučkou navijaku zachytávam vlasec, priťahujem ho k hladine kde ho chytám do rúk. Meter po metri sa priťahujem späť k brehu. Po chvíli mám v rukách už šokovú šnúru. V tom pociťujem jemné potiahnutie a usudzujem že na konci je ryba. Po chvíli už zdolávam holými rukami kapra. V priezračnej vode sa mihlo jeho obrovské telo. Vtom prestávam vnímať okolitý svet a prajem si len jedno, úspešne ho zdolať. Bez väčších výpadov a boja ho podoberám do podberáku. Až teraz si môžem v pokoji prehliadnuť jeho mohutné telo a odhadujem, že to bude ten po ktorom som túžil. Je to krásny šupináč s mierami 24,60kg/106cm.
Podobný scenár zdolávania sa mi zopakoval nasledujúce ráno, ale kapor sa mi vypol. Počas nasledujúcich dní zdolávam silné, bojovné kapry, ktoré dokonale preverujú moje náčinie značky DAIWA. Od tohto roku som sa stal konzultantom tejto značky pre Slovensko a Čechy. Vytrvalé dažde dvíhajú hladinu jazera až o jeden meter. Voda sa rozlieva do okolia a zaplavuje mi bivaky. Zvažujem či pobalím a ukončím sľubnú výpravu, alebo vytrvám bez ohľadu na podmienky. Ostávam. Takto som predlžoval výpravu až na tri týždne. Predpovede hlásia neustále dažde, tak niekoľko hodín upravujem svoj tábor pre nasledujúce dni. Zabraňujem zničeniu mojej výbavy. Nohy na lehátku, stoličke a stolíku zdvíham do najvyššej možnej polohy aby ich nezasiahla stúpajúca voda. Stúpajúca hladina mi zasahuje už aj navijaky na stojane. Preto stojan odkladám a prúty umiestňujem na vidličky a rozkladám ich na vhodné miesta v okolí. K niektorým to mám viac ako tridsať metrov. Vlasce prepletám pomedzi stromy. Radosť mi robia naďalej časté zábery a veľkosť zdolávaných kaprov. Kapry ťažké 15,00kg/ 15,40kg/ 15,70kg/ 15,80kg/ 17,50kg/ 18,50kg/ 21,80kg/ 24,60kg/ mi pomáhajú povzniesť sa nad podmienkami.
21,80kg-104cm
Tieto dni sa zobúdzam a zaspávam v brodiacich čižmách, ktoré mám neustále obuté. Mravce a rôzny hmyz hľadá záchranu pred záplavami a sústreďujú sa vo vrchole môjho bivaku. V blízkych porastoch sa neresia menšie kapry . Počas jedného dňa som zdolal dvoch silných mliečňakov s prepadnutými bruchami. Určite dlhší čas neprijímali potravu a oplodňovali ikry. Na ich stavbu tela boli však slušnými bojovníkmi. Kapry prijímali moje nástrahy až do posledného dňa výpravy. O to ťažie sa mi končilo a balilo prúty. Jednoducho som už musel končiť. O štyri dni som odchádzal na ďalšiu výpravu na Radutu.
 
Peter ŠIMONIČ 
Tvorba web stránok: BASHAstudio.sk
Copyright 2014 all rights reserved